Golf Online

Golfisti sú ako nomádi. Síce nekočujú, ale radi cestujú. Dôvod je jednoduchý: niet na svete dvoch celkom identických golfových ihrísk. A kam sa vybrať do sveta? To sa pokúša už niekoľko mesiacov radiť aj golfový, ale aj lyžiarsky a cestovateľský web magazín www.golfandtravel.sk. O tom, čím sa snaží získať si čitateľov, hovoríme s jeho majiteľkou a šéfredaktorkou Janou Janků.

Prečo ste sa rozhodli vydávať web magazín?

Vychádzala som z vlastných skúseností. Keď sa chystám niekam do sveta, snažím si všetky potrebné informácie  „vygoogliť“. Moje encyklopédie, cestovateľské časopisy a knihy čoraz viac zapadajú prachom. A robí tak dnes už väčšina ľudí, pričom rozšírením i-Podov a i-Padov sa s internetom kamarátime čoraz viac.

A prečo sa prioritne zameriava na golfové cestovanie?

To prišlo akosi samé od seba. Rada siaham po všetkom, kde sa píše o golfe, ale pravdupovediac na Slovensku toho veľa nie je. Dva printové magazíny a pár web stránok, ktoré ale viac riešia, ako hrali PRO golfisti. To je tiež nesporne zaujímavé, ale menej sa venujú nám amatérom, ktorí máme golf ako koníčka a radi kvôli nemu cestujeme. Vo svojich reportážach píšem nielen o svojich dojmoch z ihrísk a z danej krajiny, ale aj atrakciách okolo, čo sa tam dá vidieť, zažiť, kde sa ubytovať, čo ochutnať... Snáď budú moje dojmy pre niekoho užitočné. V súčasnosti sa newslettery o nových článkoch na našej stránke dostávajú týždenne asi tisícke golfistov, z ktorých mnohí sú aj lyžiari.  

Priznávate teda, že golfový vírus chytil aj vás. Ako ste s golfom začínali?

Áno, patrím k tým, ktorých golf úplne chytil do svojich osídiel. Moje prvé golfové skúsenosti sa viažu k začiatku 90. rokov, keď som sa ocitla na ihrisku pri rakúskom Klagenfurte. Boli sme tam náhodou na obede v klubovom dome a sledovala som z terasy ako golfisti, v tých vtedy pre mňa zvláštnych topánkach, dohrávajú na poslednej jamke a potom si spolu posedia pri jedle a nápojoch. Strašne som sa túžila sa dotknúť greenu a zistiť, či je naozaj živý, alebo ide o nejaký umelohmotný koberec. Keď som konečne našla odvahu, že ma tam nejaká letiaca loptička neprizabije, hladkajúc trávu som vyslovila pred prítomným priateľom vetu, že raz sa golf hrať naučím. Dnes po ôsmich rokoch, čo sa potulujem po slovenských, európskych i svetových ihriskách, s určitosťou viem, že sa nenaučím. A dosť ma to aj niekedy deprimuje. Napriek tomu sa znovu a znovu vyberiem hrať, hoci zväčša s neveľkými úspechmi. Vôľa mi ale nechýba. Možno raz, v druhom živote, to bude lepšie...

Váš web magazín a reportáže svedčia o tom, že s palicami ste už precestovali kus sveta...

Musím dodať, že nielen s golfovými, ale aj lyžiarskymi. Ako novinárka sa roky venujem cestovnému ruchu, ale na mnohé významné lyžiarske svahy som sa dostala aj ako slovenská reprezentantka na majstrovstvách sveta novinárov-lyžiarov. Naposledy to bolo tohto roku v tureckom Erzurume. Ozaj, keď vás do Turecka zavolajú na kajak, zoberte si lyže. Po turecky sa totiž lyže volajú kayak. A ku golfovej žurnalistike som sa dostala ako slepé kura k zrnu. Tak, ako sa po roku 89 muselo všetko okolo golfu vyvíjať takmer od nuly, platí to aj o písaní o golfe. Do mnohých zaujímavých golfových destinácii som sa v posledných rokoch dostala aj ako členka Medzinárodnej i Európskej federácie golfových novinárov.

Čo je teda váš najlepší doterajší golfový zážitok?

Mám ich niekoľko. Nedám dopustiť na moje „domovské“ ihrisko, za ktoré považujem bernolákovský park s jeho prekrásnymi starými stromami, ktoré tak radi priťahujú naše loptičky. Priatelia ma občas vytiahnu aj na Black River. Nehovorím, že ho viem zahrať, ale musím priznať, že má svoje čaro a tohto roku je naozaj v skvelej kondícii. Najmä skoré rána a západ slnka sú tam čarovné. Veľmi sa mi páčilo na ihrisku Santiburi na thajskom ostrove Koh Samui. Mám tiež rada české i moravské ihriská, naposledy ma napríklad okúzlili Beřovice pri Prahe. Z rakúskych je to najmä Achensee a Adamstal. Nedávno sme si užívali hru aj v najväčšom golfovom rezorte v Európe – Hartl rezorte v nemeckom kúpeľnom mestečku Bad Griesbach pri Passau. Z Bratislavy je to tam po rakúskej diaľnici autom len tri a pol hodiny. Hrala som aj na niekoľkých ihriskách v Škótsku. Žiaľ po legendárnom Old course v St. Andrews som sa mohla len poprechádzať, pretože práve v čase našej návštevy ho pripravovali na British Open. Najväčší dojem ale vo mne zanechali ihriská vo Walese, a to najmä linksové. Fascinovalo nás, aké neuveriteľne dlhé odpaly sa nám vďaka kotúľaniu loptičiek po piesčitých dunách darili. Ibaže potom sme sa smutne pozerali, ako loptičky zvyčajne skončili v hlbokých bankroch. Skrátka, celkom iný golf. Môžem sa tiež pochváliť, že som hrala na rydercupovom ihrisku 2010 v Celtic Manor, ale aj na neďalekom ihrisku, kde sa pomedzi nás, hráčov, preplietali pasúce sa ovečky. Wales mi skrátka učaroval. Páčilo sa mi ale aj v Tunise či Maroku.

Máte nejaký golfový sen?

Tých mám veľa a asi sa mi ani väčšina nesplní. Veď na svete je toľko krásnych ihrísk! Ale rada by som si zahrala v Juhoafrickej republike a na Mauríciu, láka ma aj Malajzia či Vietnam.

Kde sa chystáte najbližšie?

Priateľka ma pozvala do Moskvy. Zaujímajú ma nielen tamojšie ihriská a celková atmosféra v tamojších golfových kluboch, o ktorej idú legendy. Určite sa potom s dojmami rozdelím s čitateľmi www.golfandtravel.sk.

Ďakujem za rozhovor, nech sa Vám darí !

Lucia Huberová